História hradu
Dejiny Bratislavského hradu siahajú až do čias Keltov a Rimanov, lebo Hradný vrch mal strategickú polohu na križovatke významných obchodných ciest. Pred naším letopočtom bolo na jeho mieste keltské oppidum, ktoré o niekoľko storočí vystriedala rímska hraničná pevnosť.
Prvá písomná zmienka pochádza z roku 907, keď sa objekt spomína pod názvom Pressalauspruch. Obdobie Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy dokumentujú pozostatky staroslovanského hradiska s trojloďovou bazilikou. Zo slovenského kniežacieho hradu viacerými prestavbami a úpravami postupne vznikol stredoveký a od polovice 11. storočia aj župný hrad. Na čas sa stal pokladnicou korunovačných klenotov a neskôr korunovačným hradom. Zriadilo sa na ňom prepošstvo a kapitula so školou a Kostolom Najsvätejšieho Spasiteľa. Písomné doklady potvrdzujú, že v prvej štvrtine 13. storočia stála na najvyššom terénnom bode areálu obytná románska veža so samostatnými hradbami s obrannými vežami, z ktorých sa do dnešných čias napriek prestavbám zachovala tzv. Korunná veža.
Za kráľa Žigmunda Luxemburského sa od roku 1427 začal vzhľad hradu radikálne meniť, prestavba mu vtlačila dnešný charakter blokovej monumentálnej stavby. Panovník dal zbúrať takmer všetky vtedajšie stavby a postupne vyrástol veľký dvojposchodový reprezentačný gotický palác v pôdoryse lichobežníka. Z predchádzajúcich objektov zostala len dodnes stojaca juhozápadná obranná Korunná veža. V tomto období vznikli aj dve vstupné brány do hradného areálu, z nich sa zachovala len východná, tzv. Žigmundova brána. Bohato členená dvojplášťová architektúra s kamenársky náročne riešenou bránou v podobe oslieho chrbta a sieťová klenba v priechode ju zaradili k centrám stavebného vývoja v podunajskej oblasti, ktoré boli vzormi pre širokú škálu architektúr v danom období.
Súčasná dispozícia hradu s pravidelným štvoruholníkovým pôdorysom okolo ústredného nádvoria je výsledkom stavebného smerovania v období renesancie a raného baroka. Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa hrad stal korunovačným sídlom uhorských kráľov, ktorých turecké vojská vyhnali z pôvodného centra uhorskej ríše v Budíne.
Prestavby boli orientované nielen na zlepšenie opevnenia hradu, ale aj na jeho modernizáciu. V období pálfyovskej prestavby v prvej polovici sedemnásteho storočia bol palác nadstavaný o tretie podlažie, k dvom pôvodným vežiam pribudli ďalšie dve, boli prestavané interiéry a prebudované obranné prvky. Na južnom opevnení hradu vybudovali bastióny a v roku 1674 pribudla Leopoldova brána.
Zlatý vek zažil Bratislavský hrad v období panovania Márie Terézie. Koncepcia jeho výstavby podľa projektov významných francúzskych, talianskych a rakúskych architektov sa orientovala na cieľ, aby sa hrad ako reprezentačné sídlo habsburského kráľovstva vyrovnal popredným európskym kráľovským dvorom.
V západnom sídle hradu vybudovali nové reprezentačné schodisko. Rozsiahle zmeny s uplatnením luxusu a dobového vkusu sa však udiali v širšom areáli hradu. Pri východnom krídle starého paláca pribudol nový pod názvom Tereziánum, ktorý slúžil predovšetkým na ubytovanie panovníckej rodiny.
Zriadili v ňom obrazáreň, knižnicu a vzácne umelecké zbierky, najmä grafický kabinet miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho. Kabinet známy ako Albertina neskôr presťahovali do Viedne, kde je aj v súčasnosti. Priestranné plochy areálu skultivovali – vyrástli tam terasy, francúzske záhrady, oranžérie, letná a zimná jazdiareň a koniarne, kde ustajňovali vzácne druhy koní.
Bratislavský hrad po smrti Márie Terézie výrazne upadol. Jej syn a nástupca na tróne Jozef II. v ňom zriadil školiace stredisko a seminár pre katolícke duchovenstvo, kde študovali významní vzdelanci vtedajších čias, medzi nimi Anton Bernolák. V období napoleonských vojen začiatkom 19. storočia slúžil ako kasárne, čo sa mu stalo napokon osudné. Vinou vojenskej posádky v roku 1811 hrad vyhorel a na vyše 140 rokov ostal chátrajúcou ruinou.
Po niekoľkých pokusoch o obnovu hradu vrátila mu nový život až veľká rekonštrukcia, o ktorej sa rozhodlo v roku 1953. Autormi koncepcie boli architekti Alfréd Piffl a Dušan Martinček. Po obnove nadobudol hrad podobu, aká bola po tzv. tereziánskej prestavbe koncom 18. storočia. V roku 1961 bol Bratislavský hrad vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
